Ži a nechaj žiť, mama!

Tehotenstvo, pôrod, nalievanie materského mlieka... Vtedy sú prepájané tie najnaliehavejšie telefonáty na vrátnicu fabriky na výrobu “materských hormónov” v našej hlave. A my nemáme ani najmenšiu možnosť povedať vrátnikovi, aby nám nič neprepájal, že my sa zaobídeme aj bez nich, že to zvládneme aj také, aké pôvodne sme.

Takže hop. Zo sebavedomej, rozhľadenej ženy, vždy s aktuálnym prehľadom o stave sveta, čo vždy vedela kde je sever, čo je podstatné a čo sa dá ignorovať, čo môže risknúť a čo si treba vydrieť, sa stane výlučne – “mamina”.

“Mamina” žije celou svojou mysľou, srdcom i telom len pre ten bezbranný uzlíček, a ostatné veci naokolo sa stanú úplne nepodstatnými. A tak to má byť. Prvé týždne a mesiace si bábätko vyžaduje svoju mamu celú a je naozaj veľmi obtiažne s niekým, alebo niečím sa o ňu podeliť.

Ale ako tak ubiehajú čísielka na plechovom elektromere pred vašim bytom, zväčšuje sa halda použitých papierových plienok na miestnej skládke, pochádzajúca práve z vášho koša, z bábätka sa stáva “naozajstný človek”. Človek, ktorý vníma, pamätá si, učí sa, vie, čo je preňho dobré (niekedy :-) a nad niektorými vecami už sebavedomo pokrčí nosom a povie “baky” alebo niečo podobné na znak svojho nesúhlasu.

“Ultramaminovské hormóny” by mali postupne ustúpiť a Vám zostať čisté srdce na vnímanie potrieb svojho dieťatka a čistá hlava, ktorou sa začnú preháňať konečne už opäť aj iné témy, ako to bolo doteraz (teda papanie, kakanie, hajkanie, plakanie...a opäť dookola).

Básnická otázka teraz znie: Kedy je ten ideálny čas, na takého “vytriezvenie” ? Určite to nenájdeme vo “Veľkej knihe o matke a dieťati”, ani v časopise “Dieťa” . Tak ako to prišlo, a oplieskalo nás to ako puberta, malo by to pomaličky ustúpiť a okrem dieťatka, ktoré nám zostane k potešeniu, radosti (no a i k starosti), sa opäť vrátiť do normálneho života, kde si zistíme ako sa volá náš prezident, ako dopadli naši hokejisti , alebo aká je odpočítateľná položka na jedno dieťa v daňovom priznaní.

Až moc často vidím vo svojom okolí mamy- moje kamarátky z čias, keď sme boli ešte “bezdetné a bohaté”, ktorým sa zdravý únik z pod vplyvu “ultrahormónov” zatiaľ nedarí. Marika má 1,5 ročnú Mišku, od ktorej sa nemôže pohnúť ani na krok. Ak chodí, musí ju držať za ruku. Pretože malá Miška ešte vlastne nemala možnosť vyskúšať si chôdzu bez pomocnej ruky svojej mamy. Odkedy ju v siedmych mesiacoch postavili na nohy, držia ju za ruky. Po štyroch nechodila. Veď keď ju držali za ruky po stojačky, ako aj.

Marika má problém ísť sa aj “vycikať”, lebo ako to jej dieťatko tých 48 sekúnd prežije!

Zuzanka je podľa niektorých informačných zdrojov v skupine najsvetovejších matiek, lebo svojho takmer 2- ročného Jurka stále kojí. Nemám nič proti kojeniu a obdivujem všetky mamy, ktoré “sa” poskytnú svojmu dieťatku do 2-3. rokov života. Ale Jurkove kojenie má s výživou spoločné len veľmi málo. Počas trojhodinovej návštevy u nás vyhrnul mame tričko asi 8x. A mama – poskytla. Je síce značne psychicky vyčerpaná, lebo od Jurkovho narodenia ešte nebola v civilizácii bez kočíka (kino, kultúra, nejaké odreagovanie sa alebo relax, to je pre ňu len science fiction), ale nenapadne ju rozmýšľať o tom, že to tak nemusí byť. A od spomínaných tém – papanie, kakanie,.... sa ešte po dvoch rokoch nedostala.

Tereza mi počas vychádzok pred domom vždy lamentuje, že jej Zdenka nešla spať o 10,00, ale až o 1,5 hodiny neskôr, čo jej nabúra potom celodenný program (ďalšie načasovačky, ktoré sa posunú – no tragédia).

A že na obed nezjedla tej “ideálnej zmesi “ 150 gramov, ale len 110, a tak sa stále vážia a merajú a obzerajú a kontrolujú.... A že v knižke písali o správnom psychomotorickom vývoji dieťaťa a to jej, do kelu, sa vôbec nechce hrať s kockami! Celý život s dieťaťom je jeden veľký problém. A stres. A musím povedať, že je to na tej mame aj vidieť.

Úzkostlivosť, úzkostlivosť, úzkostlivosť... Nie som psychológ, pediater, ani odborník na výživu, a možno ma za tento článok spomínaní odborníci , alebo mamy typu Marika, Zuzka, Tereza budú zatracovať. Ale je mi smutno, keď vidím okolo seba mamy, ktoré si nevedia vychutnať tie najkrajšie chvíle, ktoré im život priniesol. Ten zázrak, ako nám rastú “človiečikovia” pred očami – a sú naši. A my máme najväčšie právo sa z nich tešiť.

Prečo sú mnohé z nás presvedčené, že to najlepšie, čo môžu pre svoje dieťa urobiť, je urobiť “všetko” – bez ohľadu na samú seba? Nemali by sme radšej prijať hypotézu, že pre dieťa je dôležitejšia šťastná a vyrovnaná matka, ako presné dávky vyváženej stravy, všade na 101 % hygienické prostredie, na minúty načasovaný životný režim, ...? Večne frustrovaná, vystresovaná, nadmieru úzkostlivá žena, ktorá má všetko “pod kontrolou” podľa odporúčaní z odbornej literatúry, každú miernu odchýlku ihneď konzultuje s lekármi a piatimi kamarátkami po telefóne, nedáva slobodu ani sebe ani svojmu dieťatku.

Ak ste sa v mojom článku nenašli, teším sa s vami. A ak tak trochu áno? Pouvažuj, či naozaj nechceš niečo zmeniť. Ži a nechaj žiť, mama!